ALNAKBA

Dnes uplynulo už 63 rokov od vzniku tohto problému a odvtedy, ako OSN vydalo Rezolúciu č. 194, ktorá umožňuje Palestínčanom návrat domov a zároveň ukladá Izraelu povinnosť umožniť im to, žiaľ, realizácia tohto práva nie je Palestínčanom dodnes umožnená. Preto sa rozhodli s pomocou arabských aktivistov z okolitých štátov vydať 15.mája 2011 na pochod smerom ku hraniciam, odkiaľ boli vyhnaní. A tak sa nielen zo západného brehu a pásma Gazy, ale aj zo sýrskych golanských výšin a z južného Libanonu a symbolicky z Jordánska a  Káhiry vydali v nedeľu 15.mája 2011 na mierový a nenásilný pochod návratu do vlasti, a to v súlade s Rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 194 z decembra 1948. Izrael, ktorý vtedy nerešpektoval túto rezolúciu, ju nerešpektuje ani dnes. Jeho dobre ozbrojení vojaci strieľali na pochodujúcich na všetkých frontoch, výsledkom čoho bolo 15 padlých a stovky zranených.

Každý rok 15.mája si palestínsky ľud pripomína Alnakbu. Alnakba je palestínska tragédia, ktorá sa začala pred 63 rokmi vznikom štátu Izrael a následne pokračovala násilným vyhnaním Palestínčanov z vlasti. Palestínska otázka začala písať svoju históriu minimálne 50 rokov predtým, jeho vyvrcholením bola Rezolúcia OSN č.181 z 29. novembra 1947, ktorá nesie názov Rezolúcia o rozdelení Palestíny. Palestína, ktorá bola pod britským mandátom, nebola odovzdaná do rúk Palestínčanov, aby v nej mohli uplatniť svoje práva na sebaurčenie, ale bola neprávom rozdelená na dve polovice, jednu židovskú a druhú arabskú. Dobre organizovaní a ozbrojení Židia, ktorí emigrovali z rôznych kútov sveta, hlavne z Európy, zneužili súcit verejnej mienky, konkrétne tej európskej, a voči pôvodným obyvateľom, domorodcom Palestínčanom, viedli neľútostnú a krvavú vojnu. Od polovice 30-tych rokov až po vyhlásenie vzniku štátu Izrael 14.mája 1948 voči nim spáchali stovky masakrov, väčšina z nich bola spáchaná v rokoch 1947 – 1948 a to počas izraelskej tzv. vojny nezávislosti.

Viac územia, menej Arabov. Autorom tohto rasistického sloganu je samotný Bengurion, a bol to rasistický pokyn, ktorý s radosťou plnili židovské militantné organizácie. V záujme realizácie tohto cieľa bolo potrebné zabiť čo najviac Arabov (počas tejto vojny bolo zavraždených vyše 10 tisíc a zranených bolo viac ako 60 tisíc Palestínčanov), a vyhnať čo najviac z nich mimo hraníc, a tak bolo vyhnaných viac ako 800 tisíc obyvateľov, čo vtedy tvorilo viac ako 60% Palestínčanov. Židovské ozbrojené organizácie neváhali zničiť až 530 dedín, miest a obydlí. V týchto mestách a dedinách boli spáchané masakre a zničené domy, aby sa obyvatelia nemohli vrátiť. A to s toleranciou ba aj so spoluprácou anglickej armády, ktorá mala na starosť zabezpečiť mierový príchod moci smerom k vytvoreniu nielen židovského štátu, ale aj arabského. Ale žiaľ anglická politika neprávom krivdila Palestínčanom v prospech židovských záujmov v krajine.

Neozbrojení a neorganizovaní Palestínčania museli opustiť svoje obydlia a doslova s holými rukami odísť na nejaký čas (kým im OSN nepomôže vrátiť sa) mimo vlasti. Zo dňa na deň sa z nich stali utečenci a OSN pár mesiacov nato, v decembri 1948, vydalo Rezolúciu č.194, ktorá im uznáva právo na návrat domov, do svojich miest, dedín a obydlí, odkiaľ boli nasilu vyhnaní, a odškodniť ich za vzniknuté majetkové škody. A aby bolo jasné, táto prestížna medzinárodná organizácia určila, koho sa týka toto právo na návrat. Týka sa každého, kto minimálne 2 roky pred vznikom tohto problému, t.j. od roka 1946, býval na území Palestíny, a týka sa tiež jeho potomkov.

Počet palestínskych utečencov v roku 1948 nedosahoval ani milión. Dnes sa ich počet odhaduje až na 5 miliónov a  svet si zvykol, že žijú v táboroch biedy, ktoré sa podobajú koncentračným táborom a pozerá sa na nich ako na humanitárny problém, ktorý sa vyrieši humanitárnymi dávkami. Palestínski utečenci dnes hovoria nahlas, že podstata ich problému je život vo vyhnanstve a jediné spravodlivé riešenie je ich návrat z diaspóry domov a odškodnenie. Je to dlh medzinárodného spoločenstva voči nim a je najvyšší čas na splatenie tohto dlhu.