NAJDLHŠIE  VÄZNENÝ MUŽ NA SVETE.

(Brat Nael mal 4.4.1978 19 rokov, keď izraelskí vojaci hrôzostrašným spôsobom v noci násilne vykopli dvere domu rodičov, rozbili okná a dvere, nečakali, aby sme im otvorili, miešali olej s múkou, s ryžou a so šošovicou, zbili otca aj matku, zničili Naelovi knihy), pamätá si Naelova sestra Hanan. To bol deň, na ktorý vtedy dvanásťročné dievčatko nikdy nezabudne. Dnes má Nael Albargouti 53 rokov a 34 z nich sedí v izraelských žalároch. Dostal doživotný trest. 12 dní po jeho zatknutí ho nasledoval starší brat Omar a bratranec Fachrí. Všetci traja boli odsúdení na doživotie za boj proti okupantom. Počas divadla, ktoré sa volá súd, bola prítomná aj matka. Bola na nich hrdá, odmietli poprosiť sudcu o milosť, lebo neuznajú legitimitu okupanta. Oni, ako aj ich druhovia majú právo bojovať proti okupantom a nemajú byť súdení, ale vojenský sudca má svoje pravidlá a svoje zákony. Jedno slovo rozhodovalo a platí dodnes, doživotie pre všetkých. A nielen to, ale byť ďaleko od rodičov, príbuzných, priateľov a od života, ktorý žili.

Otec zomrel v októbri 2004 a matka v októbri 2005. Nael sa túto smutnú správu dozvedel od ďalších väzňov náhodou. Matka mala zákaz navštíviť ho 5 rokov a keď jej to povolili, už bola invalid na lôžku a návšteva trvala len polhodinu. Vtedy Nael požiadal svojho brata Omara, ktorý s ním bol vo väzení, aby sa nesťažovali pred matkou na podmienky, v akých žijú vo väzení, aby jej nespôsobili bolesť a zároveň aby nepotešili dozorcu. Bozkával matku od hlavy až po päty a sľúbil jej, že splní jej priania. Mala ich skromne, žiadala ho, aby boli jednotní a spolupatriční, aby dával pozor na sestru, ochránil krajinu a príbuzných. A nechala mu múdrymi slovami vzácnu radu, česť je dôležitejšia ako peniaze. Skôr, ako zomrela, a ako býva zvykom u dedinčanov, rozdávala svoje veno a časť tohto vena vo forme zlata nechala pre budúcu Naelovu nevestu. A k tomu verš, o ktorý požiadala príbuzných a kamarátky, aby ho spievali na jeho svadbe.

34 rokov od jeho uväznenia ani jeho sestra nestráca nádej, stavia mu dom a čaká na jeho návrat každý deň. Jeho izba je ako domáce múzeum, tam sú jeho osobné veci, knihy, zošity a maličkosti, ktoré im poslal z väzenia, na stene kresby stromov, detí a pekne napísané verše, aj jeho staré košele z väzenia a na nich jeho väzenské číslo, ktoré mu pridelil štát Izrael.

Nael si svoj čas vo väzení kráti písaním stromdediny. Píše si informácie o ľuďoch z dediny, o tých, ktorí zomreli, alebo aj o tých, ktorí sa narodili, svadby, rozvody a hádky na uliciach. Nielen to, ale aj prednáša ostatným väzňom o výchove detí.

NAEL JE NAŠA PÝCHA A VAŠA HANBA.