IZRAELSKÁ  KURÁTORKA VYSTAVUJE OBRAZY

Z IZRAELSKÉHO VOJENSKÉHO ARCHÍVU 
 

      Rona Selaa patrí k popredným výskumníkom a dokumentaristom fotografických obrazov, ktoré sa týkajú izraelsko-palestínskeho konfliktu pred a po roku 1948. Považuje svoju prácu za spôsob boja, ktorý má za cieľ šíriť optickú a dokumentárnu kultúru. Má informovať (toho druhého - izraelského) o Palestínčanovi, ktorý žil (bezpečný život) pred okupáciou. Výstava je humánny čin prvej triedy, je plná optických prekvapení, ktoré nikdy predtým, ani Palestínčania ani Izraelčania nemali možnosť vidieť.  Obrazy, ktoré rozprávajú celú históriu života Palestínčanov pred Al Nakba (tragédia).  

      Štyridsaťpäťročná Selaa je kurátorkou a výskumníčkou, ktorá sa špecializuje na optické a teoretické dokumenty, ktoré sa týkajú palestínsko-izraelského konfliktu pred a po roku 1948. Je iniciátorkou a  zakladateľkou prvej knižnice tuzemských fotografiií v Jeruzaleme. Zároveň je prednášateľkou na univerzite v  Tel Avive. Je aktivistkou v organizácii pre hľadanie a  dokumentovanie tuzemskej fotografie. Bola hlavnou  dokumentaristkou v múzeu v meste Haifa. A zároveň v múzeu v Tel Avive pre umenie. Vydala mnoho výskumných a fotografických kníh a je autorkou mnohých odborných článkov v izraelskej tlači.  

      Poskytla rozhovor pre arabskú webovú stránku www.elaph.com o svojej poslednej výstave, ktorá potrvá v Tel Avive do 9. októbra 2009. Výstava má názov (Informovať verejnosť). 

• Povedzte nám niečo o tejto výstave a o knihe, ktorú ste vydali v poslednej dobe?

• Robila som výskum, ktorý trval tri roky a použila som archív sionistickej armády. Zaoberala som sa dvoma vecami: po prvé - spôsob zbierania a zdokumentovania  palestínskych fotografických informácií vojenskou správou v Izraeli, a to od dvadsiatich rokov minulého storočia. A po druhé - optické fotografické obrazy, ktoré dodnes nie sú známe pre verejnosť.

Archív zhromažďuje fotografie, ktoré zberali vojenské a civilné jednotky izraelskej armády s pomocou židovských fotografov a iné neznáme zdroje. Obrazy pomohli armáde v zbieraní osobných informácií, ktoré sa týkajú Palestínčanov. Samozrejme, že spôsob archivácie v mnohých prípadoch bol násilný. To znamená (niektoré predmety boli kradnuté, alebo nezákonne boli rozmnožované, alebo informácie boli tajným spôsobom a nezákonne získané). Samozrejme, vedenie vojenského archívu zabránilo verejnosti možnosť nahliadnuť do týchto materiálov. Skúmala som spôsoby, ktoré boli použité pre zbieranie týchto informácií a dôvody, prečo nebola verejná mienka o nich informovaná.

• Čo chce táto výstava ukázať návštevníkom?
• Výstava obsahuje dokumenty a fakty pred rokom 1948. V palestínskom archíve chýba obrovské množstvo optickej dokumentácie. Táto výstava sa snaží doplniť chýbajúce informácie a dodať ďalšie informácie, ktoré boli v sionistickom archíve. Fotografie boli urobené profesionálne alebo amatérmi, v iných prípadoch ich urobili historici, ktorí sa zaoberali optickou históriou. Fotografie odzrkadľujú palestínsky život v období medzi 20. – 50. rokmi minulého storočia.

Obrazy som rozdelila podľa autorov a etáp. A to nasledujúce:  

1. Palestína počas prvej svetovej vojny – americkí autori
2. Národné organizácie a ľudové povstanie v Palestíne – rôzni autori
3. Odbojové palestínske jednotky – rôzni autori
4. Informatívne fotografie o palestínskych územiach pred rokom 1948 – židovskí autori
5. Armáda, palestínske dediny a obyvateľstvo po roku 1948 – izraelské vojenské jednotky
6. Spravodajské informácie o konkrétnych osobách pred a po roku 1948 – rôzni autori

• Aké dojmy zanechala výstava na návštevníkoch, najmä po vypočutí si Vašej prednášky?
• Pred nimi som hovorila o projekte, výstava a kniha, snažila som sa im vysvetliť spôsob izraelskej vojenskej inštitúcie v zhromažďovaní informácií o Palestínčanoch. Sústredila som sa na fotografie, ktoré boli utajené pred verejnosťou. A prečo verejnosť nemala možnosť ich  vidieť predtým. Snažila som sa poukázať na palestínsku realitu, ktorú sa snažia izraelskí politici a vojenskí prestavitelia skresliť pred verejnosťou.

• Ako ste komunikovali s vedením izraelskej armády:
• Rokovanie s nimi nebolo ľahké. Pomohol mi právnik a právny poradca. Korešpondovali sme navzájom a rokovanie si vyžadovalo dlhý čas. Ťažko sa s nimi komunikovalo, lebo majú tvrdé pravidlá. Následne som dostala list od armády, ktorý mi zakázali zverejniť. A keďže  cieľ ´môjho výskumu je informovať verejnosť tak som nazvala túto výstavu a túto knihu (Informovať verejnosť).

• Čo ste odhalili týmto výskumom?
• Výskum neodhalil, ale znova potvrdil, že pred rokom 1948 tu bol bohatý kultúrny život, dynamický a efektívny život. Palestínčanom chýba mnoho dokumentov a fotografií, ktoré potvrdzujú to, čo bolo. Je to úloha obidvoch strán, izraelskej a palestínskej. Existujú súvisiace fakty, ktoré sa týkajú mnohých palestínskych rodín, ktoré stratili časť svojej histórie. Sú fakty, ktoré zámerne skrývala izraelská armáda a sú fotografie, ktoré sa nachádzajú vo vojenskom archíve. Viedla som ťažký boj, aby som mohla uverejniť niektoré materiály. Nedovolili mi pozrieť všetko. Dnes som vystavila to, čo mi dovolili. Materiály, ktoré nie sú nebezpečené. A materiály, ktoré mohli byť nebezpečné, mi zakázali zverejniť.

• Je to byrokracia alebo strach?
• Neviem, čudujem sa, aké nebezpečenstvo môžu spôsobiť tieto fotografie? Zákon o archivácii hovorí, že keď prejde 50 rokov, tak môže normálny občan do nich nahliadnuť. A po 50-tich rokoch sa postupne otvárajú archívy. Vyžaduje to roky, kým sa odhalia tieto archívy. Niektoré boli odhalené až v roku 2001-2002. Predtým bolo všetko tajné, ale časom sa niektoré zverejňujú. Ja nechápem podstatu tohto utajenia. A nevidím v tom hroziace nebezpečenstvo pre štát. Obávam sa, že sú hrôzostrašné fakty, ktoré môžu odhaliť ťažkú realitu. Bola som prekvapená, že časť týchto fotografií sa týka palestínskych dejín, vzdelania a palestínskej kultúry, aj palestínska dabka (palestínsky ľudový tanec), arabskej dediny a smutné fotografie, ktoré sa týkajú transféru Palestínčanov.

• Čo budete robiť po tomto výskume?
• Myslím si, že som ponúkla materiály, ktoré potvrdzujú, že tu žili Židia a Arabi pred Al Nakba. A je to právo izraelskej verejnosti aby mohla vidieť tieto obrazy, ktoré pred ňou boli utajené.. Má právo poznať pravdu, o ktorej nikdy predtým nepočula. Očakávam, že niečo zmením v postoji Izraelčanov, ktorí nevedia takmer nič o tom druhom, o Palestínčanovi. Dúfam, že budem môcť otvoriť oči ostatných o tom, čo sa stalo pred Al Nakba. A takto, ako som vstúpila do izraelskej spoločnosti, chcem vrátiť tento archív Palestínčanom. Aby sme mohli spolunažívať, a to vo vzájomnom poznaní medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi. Pred Palestínčanom, ktorý číta svoje a izraelské dejiny, Izraelčan dnes pláva vo svojich dejinách a vôbec nepozná palestínske dejiny. Moja ambícia je to, aby Izraelčan čítal dejiny palestínskeho ľudu. Mám pochybnosti, že sa to môže stať v blízkej dobe. Ale môj večný sen je to, aby tieto fotografie sa stali predmetom školských učebníc, len vtedy môžem hovoriť, že môj boj nebol zbytočný. Želám si, aby niektoré palestínske, ba aj svetové kruhy mi pomohli predstaviť tieto fotografie v arabskom ako aj inom svete.

• Aké boli reakcie návštevníkov:
• Potešilo ma, že veľa ľudí navštivilo túto výstavu a mnohí ocenili tento projekt a vysoko si ho cenili. Málo z nich mi vyčítalo, že niektoré fotografie ukázali Palestínčov, ako nenávidia Židov a sú schopní ich zabiť. Ale domnievam sa, že obvykle ľudia, ktorí sú proti, neprídu na takéto výstavy. Každopádne som šťastná z tých, ktorí prišli, mladí a starí, potešili ma najmä vojaci, ktorí prejavili záujem poznať toho druhého. A tu začína proces počúvať a rozumieť tomu druhému (Palestínčanovi).

• Spolupracovali ste s Palestínčanmi alebo Izraelčanmi?

Väčšina osôb, s ktorými som spolupracovala, boli z izraelskej strany. Ale aj tak som potrebovala pomoc od palestínskych výskumníkov, ktorí mi potvrdili historické fakty, ktoré sú predmetom týchto fotografií a zdokumentovaných materiálov.

• Odhalil Váš výskum ešte viac z utrpenia Palestínčanov
• Samozrejme. A dokonca posilnil moju vieru v nutnosti tlmočiť palestínsky názor na vec. Sú bolestivé obrazy, ktoré hovoria o utrpení národa, o ktorom nepočuli Izraelčania.Ak im to umožníme, vtedy bude možné žiť inakšie. Spôsob, ktorý bude plný rešpektu, s historickou zodpovednosťou za tragédiu Palestínčanov. Keď som robila v múzeu v Haife, publikovala som dojemné príbehy Palestínčanov z Haify, ktorí zažili túto tragédiu v roku 1948, ale Miestny úrad v Haife, ktorý spravuje múzeum, vyhodil ma z práce. Pretože sa báli, že odhalím pravdu.

• Čo dnes robíte?
• Som na voľnej nohe a som veľmi šťastná, pretože konečne mám svoju slobodu, ktorá si zaslúži drahú cenu. Boj v oficiálnych inštitúciách je veľmi ťažký. Sloboda je najvyššia hodnota. Už nikdy nebudem to (poslušné dievčatko). Budem ja tá, ktorá určí svoju vôľu, túžby, aj keby táto vec vyžadovala nepretržitý boj.