MOST
Na moste je veľmi horúco. Kvapka potu mi steká po čele, potom po ráme okuliarov a kĺže sa po ich sklíčku. Opar mi zahmlieva výhľad, očakávania i pamäť. V očiach sa mi vynárajú rôzne obrazy z môjho života, ktorého väčšinu som venoval úpornej snahe dostať sa až sem. A som tu, prechádzam cez rieku Jordán. Počujem, ako mi pod nohami vŕzga drevo. Na ľavom pleci mám prevesenú malú tašku. Normálne kráčam smerom na západ. Aspoň sa zdá, že normálne. Za mnou je jeden svet a predo mnou môj svet.
X
Posledné, čo si o tomto moste pamätám, je, že som po ňom prešiel na ceste z Rámalláhu do Ammánu a potom ďalej do Egypta pred tridsiatimi rokmi, aby som dokončil štúdiá na Káhirskej univerzite. Bol to posledný, štvrtý ročník v školskom roku 1966/1967, rok mojej dlho očakávanej promócie.
Pondelňajšie ráno piateho júna 1967, skúška z latinčiny. Okrem nej mi zostávala ešte skúška z „románu“ a z „divadla“. Takto konečne dodržím slovo, ktoré som dal Munífovi, a splním želanie mamy vidieť vlastného syna ako absolventa univerzity. Predchádzajúce skúšky z histórie európskej civilizácie, anglickej poézie, literárnej kritiky, lingvistiky a prekladu prebehli bez výraznejších prekvapení. Už to bude tak. Po vyhlásení výsledkov sa vrátim do Ammánu a potom – cez ten istý most – do Rámalláhu, kde už moji rodičia podľa listov, ktoré som od nich dostával, začali s výzdobou nášho bytu v dome al-Liftáví, pripravujúc sa na môj návrat s diplomom.
V miestnosti, kde sa konali skúšky, bolo veľmi horúco. Kvapka potu mi stekala po čele, potom po ráme okuliarov a po chvíli skĺzla po sklíčku až na latinské slovíčka na papieri: altus, alta, altum. Čo je to za hluk vonku? Nejaké výbuchy? Vojenské cvičenie egyptskej armády? V posledných dňoch sa veľa hovorilo o vojne. Že by naozaj vypukla? Utrel som si okuliare papierovou vreckovkou a skontroloval odpovede. Potom som odovzdal písomku a chystal sa odísť. Zo stropu spadol kus žltej omietky vedľa mňa a rozsypal sa na márne kúsky na stole pokrytom papiermi iných študentov. Dozorca sa nahnevane pozrel hore a ja som vyšiel von.
Zbehol som po schodoch Filozofickej fakulty. Pani ‘Áiša, naša spolužiačka stredného veku, ktorá začala študovať na fakulte po smrti svojho manžela, sedela v aute pod palmami a znepokojene na mňa kričala s francúzskym prízvukom: „Muríd! Muríd! Je vojna! Už sme zostrelili dvadsaťtri lietadiel!“
Oprel som sa o dvere jej auta. Hlas hlásateľa Ahmada Sa‘ída z rádia vyvolával nadšenie. Vlastenecké hymny sa hlasito ozývali. Okolo nás sa zhromaždil hlúčik študentov. Zaznievali komentáre plné sebaistoty i tvrdosti. Pevnejšie som zovrel pravou rukou fľaštičku atramentu, ktorá ma na skúškach vždy sprevádzala. Až do dnešného dňa neviem, prečo som rukou opísal vo vzduchu oblúk, namieril som na kmeň neďalekej palmy a hodil som doň atrament tak silno, že sa s mohutným tmavomodrým nárazom rozbil a kúsky skla sa rozsypali po tráve. Práve vtedy stanica Hlas Arabov oznámila slovami Ahmada Sa‘ída, že mi Rámalláh už nepatrí a že sa tam už nevrátim, pretože mesto padlo.
Skúšky boli odložené o celé týždne. Potom sa opäť začali a ja som uspel a promoval. Dostal som titul bakalára v odbore anglický jazyk a literatúra, no už som nemal stenu, kam by som si môj diplom mohol zavesiť.
Každý, kto sa náhodou ocitol v čase vypuknutia vojny mimo vlasti, robil všetko možné, len aby získal povolenie na návrat, či už s pomocou príbuzných v Palestíne alebo prostredníctvom Červeného kríža. Niektorí sa dokonca naspäť „prepašovali“, ako sa to podarilo bratovi Madžídovi.
Izrael povolil návrat stovkám starcov, no zamietol ho tisíckam mladíkov. Svet nás začal volať utečenci.
Byť utečencom – to je ako smrť. Človek si myslí, že sa to môže prihodiť len niekomu inému. Od leta 1967 som bol jedným z tých, o ktorých som si vždy myslel, že sú tými druhými.
Utečenec je niekto, kto si pravidelne obnovuje prechodný pobyt, vypĺňa formuláre a kupuje kolky a známky. Je to niekto, kto musí neustále predkladať rôzne doklady a potvrdenia. Každý sa ho vypytuje: „Odkiaľ si, bratku?“ Alebo: „Sú u vás letá veľmi horúce?“ Utečenca nezaujímajú drobné detaily krajiny, v ktorej žije, ani jej vnútorná politika, ale je prvý, kto pociťuje ich dôsledky. Neteší sa, ak sa tešia ostatní obyvatelia, ale veľmi sa bojí, ak dostanú strach. Vždy je „podozrivým elementom“ pri demonštráciách, ak domáci demonštrujú, dokonca aj vtedy, keď nevychádza z domu. Nedokáže si vytvoriť vzťah k miestam, kde žije, len občas sa mu podarí pripútať sa, aby vzápätí utekal ďalej. Nie je schopný súvislo porozprávať svoj životný príbeh. Žije iba pre prítomnosť a je z nej zmätený. Každý okamih je pre neho večnosťou a má neusporiadanú pamäť. V podstate len existuje na tichom skrytom mieste uzavretý do seba. Schováva si svoje tajomstvá a nemá rád, ak mu do nich niekto strká nos. Žije dvoma životmi. Ten pôvodný schováva pred svojím okolím a pri rozprávaní neprezrádza jeho detaily. Teší sa a desí zároveň, ak zazvoní telefón. Milí ľudia hosťovskej krajiny mu hovoria: „Si vo svojej druhej vlasti, vo svojej druhej rodine.“ Je to človek nenávidený a ľutovaný preto, že je cudzinec, a to druhé je horšie ako to prvé.
V to pondelkové popoludnie piateho júna 1967 som sa stal utečencom.