JERUZALEM 2000 ... JERUZALEM 2009 ...
JERUZALEM ... ?
Dnes, 29. septembra 2009, uplynulo deväť rokov od vypuknutia tzv. palestínskej Intifády (Ľudové povstanie). Povstanie palestínskeho ľudu proti izraelskej okupácii a útlaku bolo vyprovokované návštevou vtedajšieho lídra izraelskej opozície Ariela Šarona na hore Al mokaber (známa pre Židov aj pod názvom Chrámová hora), kde sa nachádzajú posvätné miesta moslimov, o ktorej zároveň Židia tvrdia, že tam bol Šalamonov chrám. Sprevádzali ho izraelskí extrémisti a predstavitelia osadníkov a boli pod ochranou až tritisíc príslušníkov izraelskej polície a bezpečnostných zložiek, Nečudo, veď Šaron bol jeden z najradikálnejších vodcov osadníkov a rozhodne patril k najbrutálnejším nielen v Izraeli, ale široko-ďaleko. Nie nadarmo je jeho prezývka Mäsiar zo Sabra a Šatilla pre jeho vedúcu úlohu v týchto masakroch v roku 1982. Táto návšteva aj keď mala nábožensko-ideologický motív, ale hlavne sledovala politické ciele. Naštartovanie jeho predvolebnej kampane, radikalizácia izraelskej verejnej mienky a pochovanie mierového procesu, ktorý dostal veľkú facku po neúspechoch rokovania v Camp Davide. Táto návšteva vyprovokovala Palestínčanov, ktorí ako jeden muž povstali v záujme ochrany moslimských svätýň v Jeruzaleme, následkom čoho padlo trinásť arabských Izraelčanov (to sú Arabi občania Izraela) zbraňami izraelských bezpečnostných zložiek. To bola iskra, ale hlavný dôvod povstania bolo sklamanie Palestínčanov z neúspechu rokovania v Camp Davide a pocit zúfalstva, ktorý sa ich zmocnil, najmä keď ich sľúbený štát, ktorý podľa bilaterálnych dohôd s Izraelom mal vzniknúť v máji 1999 a jeho vznik bol odložený na jeden rok, a to pod nátlakom USA a EÚ na palestínske vedenie, neuzrel svetlo sveta. Izraelská strana vtedy ako aj dnes nebola ochotná dokončiť rokovanie o konečnom riešení konfliktu. Mali pocit, že ostali sami a nemôžu sa na nikoho spoľahnúť. Ľudové povstanie sa rýchlo rozšírilo do všetkých kútov okupovaných území. Do miest, dedín a táborov. Do pásma Gazy, na západný breh Jordánu a v samotnom Jeruzaleme. Dokonca aj samotní izraelskí Arabi v prvých dňoch tohto povstania sa zapojili do tohto procesu. Izraelská brutalita bola nevídaná. V prvých dňoch padlo takmer stosedemdesiat palestínskych mladíkov, počet zranených dosiahol tisíce. Dnes štatistiky hovoria, že počet padlých Palestínčanov počas druhého povstania (prvé povstanie bolo v roku 1987) presahuje číslo sedemtisícpäťstopätnásť, dvadsaťštyri percent z nich sú deti, ktoré nedosiahli vek osemnásť rokov. Zranených bolo takmer stotisíc, z toho jedenásť percent má trvalú invaliditu ako je strata oka, ruky alebo nohy. Izraelská armáda znova obsadila palestínske územie a dodnes odmieta sa vrátiť za línie z 29. septembra 2000. Čo je v rozpore s dohodami z Osla. Budovanie rasistického múru a pokračovanie v osídľovaní palestínskych území a judaizácia Jeruzalema sú protizákonné a v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnými konvenciami a dohovormi o okupovaných územiach. A tým sú hlavnými prekážkami mierového procesu a budovania nezávislého životaschopného palestínskeho štátu. História sa zopakuje, v našom prípade v podobe tragédie. Včera, 27. septembra 2009, židovskí extrémisti pod ochranou izraelských bezpečnostných zložiek znova sa snažili obsadiť moslimské svätyne v Jeruzaleme a vykonávať v nich židovské náboženské obrady ako prvý krok v ich skonfiškovaní v záujme pokračovania protizákonného procesu judaizácie na úkor duchovného dedičstva moslimov a kresťanov vo Svätom meste. Včera, tak ako pred deviatimi rokmi a ako už mnohokrát sa stalo v minulosti, obyvatelia Jeruzalema – moslimovia a kresťania – svojimi telami a bezbrannými rukami bránili svoje svätyne a svoje práva vo Svätom meste, výsledkom čoho je štyridsať zranených, šestnásť z nich leží vo vážnom stave v nemocniciach. Palestínski obyvatelia Jeruzalema, moslimovia a kresťania, znova dokázali zabrániť židovským extrémistom v ich snahách pošpiniť a poškodiť najposvätnejšie miesta moslimov a kresťanov. Žiaľ, predstavitelia medzinárodného Kvarteta ako aj predstavitelia medzinárodných inštitúcií sa na to pozerajú nečinne. Mierový proces je v slepej uličke. Osídľovanie sa rozmáha a judaizácia Jeruzalema nemá obdobu. Netanjahuovo-Liebermanova politika neuznania palestínskych národných práv a zničenia mierového procesu môže nielen nás a Izrael, ale celý Blízky východ viesť do najhorších pekiel, pekiel nenávisti a vojen. Preto dnes viac ako kedysi predtým úsilie medzinárodného spoločenstva musí sa sústrediť na uplatnenie medzinárodného práva a medzinárodnej legitimity. Toto právo, ktoré umožňuje Palestínčanom žiť v pokoji a mieri vo svojej vlasti. Tak ako mu to prináleží. Palestínčania mnohokrát v histórii dokázali, že si zaslúžia slušný život bez okupácie a nátlaku. Pokiaľ veľmoci mu to neumožnia a neprinútia Izrael, aby uznal toto právo a uplatnil silu práva namiesto práva sily, bude prevládať nespravodlivosť a zákon džungle.
UROBTE NIEČO, KÝM NEBUDE NESKORO!
TRPEZLIVOSŤ NÁRODOV MÁ SVOJE HRANICE.