Snahy o nastolenie mieru

Z historického hľadiska nemôžeme oddeliť rokovanie a mierový proces. Odvtedy ako vznikol prvý plán o rozdelení Palestíny v roku 1937 a začali sa medzinárodné snahy o riešenie konfliktov , a keď sa stala palestínska otázka agendou Organizácie spojených národov v roku 1948 a ako východisko z vyhrocujúcej sa situácie, ktorá sa vytvorila po izraelskej invázii v roku 1967 a izraelsko-arabskou vojnou v roku 1973, objavilo sa veľa úsilia o sprostredkovanie a vznikla myšlienka na vytvorenie medzinárodnej konferencie na riešenie tohto konfliktu. A to na základe Rezolúcií OSN č. 181, 194, 242 a 338. Na základe toho a po uznaní, že Organizácia pre oslobodenie Palestíny je jediná legálna reprezentatka palestínskeho ľudu, vrchní reprezentanti tejto organizácie sa rozhodli o začatí mierového procesu s Izraelom so zárukami, že tento proces bude prebiehať na základe medzinárodného práva a rezolúcií BR OSN a princípu „územie za mier“.

Predtým Egypt v roku 1978 uzavrel s Izraelom Camp-davidskú dohodu. Prvá intifáda -povstanie palestínskeho ľudu – v decembri roku 1987 znova vrátila palestínsku otázku na scénu. Medzníkom v mierovom procese bola madridská konferencia, ktorá sa konala v októbri 1990 na výzvu amerického prezidenta Georga Busha st. Neoficiálne a neverejné rokovania medzi izraelskými a palestínskymi predstaviteľmi vyústili do podpísania dhody v Oslo 13. septembra 1993, ktorá vytvorila predpoklad návratu Jásira Arafata do vlasti, aby pripravil vybudovanie palestínskej národnej autority, ktorá by vytvorila predpoklady na vyhlásenie nezávislého Palestínskeho štátu, a to po odchode izraelskej armády za hranice 4. júna 1967, t.j. pásmo Gazy, západný breh Jordánu a východný Jeruzalem, čo je v súlade nielen s právom Palestínčanov, ale aj s medzinárodnou legitimitou a rezolúciami BR OSN.

Žiaľ, nebolo v našich silách, aby sme riešili všetky otázky súvisiace s konečným riešením tohoto konfliktu. Podľa pôvodnej dohody bolo vynechaných 5 okruhov otázok: postavenie Jeruzalema, palestínski utečenci, židovské osady na okupovaných územiach, voda, hranice a bezpečnosť. O týchto otázkach mali sme rokovať až do mája 1999, kde sme mali dosiahnuť dohodu a vyhlásiť koniec okupácie a vytvorenie nezávislého Palestínskeho štátu. Žiaľ, izraelskí prestavitelia nemali vôľu dohodnúť sa. A ich hlavné motto bolo, že „neexistujú posvätné konečné dátumy.“

Koncom roku 1999 v záujme pružnosti viedli sa rokovania v Camp-Davide, palestínska strana jednoznačne žiadala plnú suverenitu nad východným Jeruzalemom. Toto Izrael odmietol a vtedajší izraelský predseda vlády Barak prišiel so svojimi známymi piatimi nie, ktoré okrem iného obsahujú známe izraelské stanovisko o odmietnutí práva Palestínčanov na návrat. Camp-David 2000 bol neúspešný tiež z tých istých dôvodov, a tak ako dôsledok flustrácie palestínskeho ľudu vypukla druhá intifáda v októbri roku 2000. Americký prezident Clinton prišiel s návrhmi, ktoré nespĺňali palestínske požiadavky: boli všeobecné v otázkach, ktoré sa týkajú suverenity nad svätyňami, neobsahovali presne vymedzenú mapu, ktorá určuje oblasti, kde má vzniknúť Palestínsky štát, ignorovali právo Palestínčanov na návrat, neriešili definitívne problematiku židovských osád na okupovaných územiach.

V marci roku 2002 vrcholná schôdzka Ligy arabských štátov v Bejrúte prijala tzv. Arabskú mierovú iniciatívu, ktorá prvý krát v histórii, čo arabské krajiny ako celok ponúkli Izraelu globálne riešenie konfliktu, to znamená návrat izraelských vojsk za hranice pred inváziou 4. júna 1967 a riešenie problému palestínskych utečencov v súlade s Rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 194, za to všetky arabské krajiny uzavrú mier s Izraelom a znormalizujú vzťahy s ním. Arabská iniciatíva bola prijatá aj islamskou konferenciou. To znamená dnes je iniciatívou 57-mich štátov sveta, ktoré reprezentujú viac ako miliardu tristo miliónov moslimov. Odpoveďou Izraela na túto iniciatívu bolo viac agresie a vojen, viac judaizácie Jeruzalema a osídľovanie okupovaných území. Táto mierová iniciatíva je dokonca zahrnutá v Rezolúcii BR OSN č. 1515 a má podporu Európskej únie a terajšej americkej administratívy prezidenta Baracka Obamu. Nemáme len širokú podporu medzinárodnej verejnosti, ale tešíme sa aj podpore Vatikánu, ktorú vyslovil pápež, Jeho Svätosť Benedikt XVI, pri svojej návšteve v palestínskom Betleheme dňa 13. mája 2009, za vytvorenie nezávislého Palestínskeho štátu.