O Palestíne

Pani Golda Meirová, vtedajšia ministerská predsedníčka Izraela, prehlásila 15. júna 1969 v liste The Sunday Times: „Neexistovalo nič také ako Palestínčania. Nebolo to tak, že by tam žil nejaký palestínsky národ, ktorý sme údajne vyhnali a vzali mu vlasť. Neexistoval.

Jestvuje mýtus o tom, že Palestína bola kedysi neobrábanou a neobývanou krajinou, že sa pôsobením sionistického zázra­ku premenila na štát s modernou technológiou a že vďaka sioniz­mu „rozkvitla púšť. Napriek tomuto mýtu si sir Moses Montefiore, židovský cestovateľ z Británie, ktorý v minulom storočí často pobýval v Palestíne, zapísal 24. mája 1839 do svojho denníka, že „sú tu olivové háje, ktoré sú, ako sa domnievam, vyše 500 rokov staré, vinice, mnoho pastvín, hojnosť studní; ďalej figovníky, vlašské orechy, mandľovníky, morušovníky atď. Spolu s bohatými poľami pšenice, jačmeňa a šošovice. Veľa Židov teraz emigruje do Nového Južného Walesu, Kanady a pod. a pritom vo Svätej zemi by dosiahli úspech s väčšou istotou; našli by už studne vykopané a olivov­níky a vinice vysádzané.

Dnes sa odhaduje počet Palestínčanov na asi štyri milióny, z ktorých približne polovica žije v exile, zatiaľ čo zvyšok zostáva pod izraelskou okupáciou. 574 000 Palestínčanov žije v „štáte 

Izrael (oblasť, obsadená sionistami v roku 1948), ďalších 800 000 je na západnom brehu Jordánu a 400 000 v pásme Gazy. Obidve oblasti sú okupované Izraelom od roku 1967 (pozri ame­rický časopis Time z 27. 3. 1978 a časopis Horizont z NDR z 20. 11. 1978).

Historické korene palestínskeho ľudu môžeme sledovať až do najvzdialenejších období zaznamenaných dejín. Meno Palestína pochádza od slova „Filistia, krajina biblických Filištíncov, čiže morských národov, ktorí obsadili južné pobrežie v 12. storočí pr. n. l. Od 4. tisícročia pr. n. l. až do roku 900 pr. n. l. prevládajúcim domácim živlom boli Kanaanejci.

V ranej dobe bronzovej boli mestá ako Jericho, Megiddo a Beth-Shan strediskami civilizácie v Palestíne.V strednej dobe bronzovej nadviazali obyvatelia Palestíny styky s fénickou kultúrou.

Palestínske dejiny sú dlhé a s mnohými konfliktami, ktoré majú s dnešným sporom len malú súvislosť. Medzi početnými nájazdníkmi na Palestínu boli Hebrejci, ktorých Izraelské kráľovstvo vydržalo sotva 200 rokov.

V priebehu celej palestínskej histórie hebrejská (či tiež známa ako židovská alebo izraelská) obec nemala nikdy početnú prevahu, ale židovské spoločenstvo tu bolo vždy od dôb pôvodného hebrejského osídľovania. V novších dobách islamská civilizácia zaručovala náboženské práva židov a kresťanov.

Bez ohľadu na to, veľká väčšina dnešných Židov sú potomkovia nie biblických Hebrejcov, ale neskorších konvertitov k judaizmu, potomkovia ktorých v Palestíne nikdy nežili. Ide najmä o indo­európskych Chazarov, ktorí prijali judaizmus v 8.storočí n. l. Nielenže Palestína bola v priebehu zaznamenaných dejín neustále obývaná, ale bola tiež obrábaná a rozvíjala sa i v novších dobách. Nachádza sa v oblasti Úrodného polmesiaca, čo asi ťažko potvrdzuje sionistický mýtus o púšti. Po celé stáročia bola Palestína známa svojimi citrusovými plodmi.Obchod so svetom prechádzal stredomorskými prístavmi Hajfa a Jaffa.

Zprávy z križiackeho obdobia potvrdzujú vysokú úroveň pales­tínskeho poľnohospodárstva. C. R. Conder v knihe „The Latin Kingdom of Jerusalem (vydanej v roku 1897) píše: „Kopce Pales­tíny boli pokryté ihličnatými lesmi, na pláňach Cesareja rástli duby. V rovinatom kraji sa pestovali plodiny ako pšenica, žito, ovos, proso, ryža a šošovica. Na planinách v jordánskom údolí rástla bavlna, ľan a indigo. Pri Tripolise a Damašku sa pestuje moréna farbistá. Ľan z oblasti Nábulusu je práve taký dobrý ako egyptský. V skutočnosti židovské hospodárenie na palestínskych poliach nebolo zďaleka také úspešné ako tvrdia sionisti. Sir Moses Montefiore zakúpil prekvitajúci sad s 1407 stromami, dávajúcich 16 druhov ovocia, ale už po niekoľkých rokoch, v roku 1875, ich počet klesol na 900 stromov. Životopisec sira Mosesa napísal, že „vzhľadom na to, že sir Moses vedel, že podobné sady a polia vo vlastníctve domorodcov sú veľmi výnosné, bol výsledkom trochu sklamaný.

V priebehu 19.a na začiatku 20. storočia sa Palestína rozvíjala, vzrastal obchod, počet škôl a nemocníc sa zvyšoval. A tak väčšina Palestínčanov bola stále zamestnaná v poľnohospodárstve a remeselnej výrobe.

Palestínsky zápas trvá už dlho a bolo by chybou domnievať sa, že revolúcia v Palestíne je výsledkom nejakého nového vývoja. Palestína žila štyri storočia pod cudzím panstvom a izraelská okupácia je iba posledná z celého radu. Nacionalistické hnutia sa začali objavovať v prvých rokoch nášho storočia. Roku 1916 britská vláda prisľúbila nezávislosť väčšine území vo východnej časti arabského sveta vrátane Palestíny na oplátku za podporu v prvej svetovej vojne.

Arabi značne prispeli k britskému vojnovému úsiliu a pomohli zaistiť porážku Osmanskej ríše — spojenca Nemecka. Ale sľub poskytnutia nezávislosti Arabom bol zradený rok nato, ako bol daný, keď britská vláda vydala Balfourovu deklaráciu, v ktorej ponúkala židovský národný domov v Palestíne európskemu sionistickému hnutiu. Tureckú okupáciu Palestíny nahradila britská, ktorá bola eufemisticky nazývaná „mandát.

V čase vydania Balfourovej deklarácie roku 1917 tvorila ži­dovská obec v Palestíne sotva 8 % obyvateľstva.Celkový počet obyvateľov Palestíny v tomto roku dosahoval 700 000 a v drvivej väčšine išlo o Arabov.Moslimov bolo 574 000, kresťanov 70 000 a židov 56 000.

Sčítanie ľudu v roku 1922 ukázalo, že počet židovských oby­vateľov stúpol na 83 794 v porovnaní s 590 000 moslimov, a 73 000 kresťanov. Pri ďalšom sčítaní, v roku 1931, sa ukázalo, že počet židov v Palestíne sa za dobu kratšiu než desať rokov viac než zdvojnásobil a bol umelo zvýšený prisťahovalcami z Európy – dosiahol 174 616 osôb.

Palestínčania vydávali výzvy, protestovali, argumentovali a demonštrovali, aby prinútili britskú vládu rešpektovať arabské práva v Palestíne. Avšak londýnska vláda bola pod silným vplyvom európskeho sionizmu a palestínsky hnev vyústil do prvej celoštátnej demonštrácie v apríli 1920 a druhý raz v máji 1921. Po tretí raz sa tak stalo v auguste 1929. Medzi rokmi 1936 a 1939 sa všeobecná revolta vyvinula v šesťmesačný generálny štrajk, ktorý paralyzoval hospodársky život krajiny. Úsilie britskej vlády zlomiť štrajk iba posilnilo rozhodnosť Palestínčanov.

Britské oficiálne stanovisko k Palestínčanom a sionistom prekonávalo výkyvy od otvorenej podpory sionistov a spolu­práce s nimi až po potláčanie niektorej ich aktivity, keď do­chádzalo ku stretu záujmov.

Príležitostne britské úrady prijímali ako proti Palestínčanom, tak i proti sionistom ostré opatrenia.Avšak zatiaľ čo pod britským velením bola vytvorená Židovská brigáda, pre Palestínčanov nebolo nič podobného zorganizované. Mnohí z tých, ktorí vstúpili do Židovskej brigády, boli tajnými sionistickými tero­ristami, ktorí neskoršie útočili ako na Palestínčanov, tak i na Britov.

Spolu s rastúcou úrovňou vzdelania v Palestíne počiatkom tohto storočia a s rastúcou hrozbou sionizmu vzrastalo medzi pale­stínskymi Arabmi národné uvedomenie a ich protesty začali byť výraznejšie.

Zatiaľ čo protesty sa vyjadrovali politickými prostriedkami, demonštráciami a štrajkami, rastúce národné uvedomenie sa rovnako prejavovalo v kultúrnej aktivite. V mandátnom období vzniklo mnoho literárnych klubov. Prvé z nich boli založené na počiatku dvadsiatych rokov, keď tri boli otvorené v Jeruzaleme, dva v Nábuluse, jeden v Akre a ďalší v Jaffe. Ku koncu mandátneho obdobia bol v každom meste jeden alebo dva kluby. Počet ich členov sa pohyboval od 3000 v prípade Arabského klubu v Nábuluse, ktorý podporoval v tridsiatych rokoch Arabskú pale­stínsku stranu až ku 100 členom Arabského literárneho klubu v Beeršebe. Vzhľadom na obmedzenia, ktoré mandátne úrady uvalili na politické práva, rozvíjali tieto kluby značné politické záujmy.

V priebehu posledného dvadsaťročia mandátu sa palestínska tlač stávala stále významnejším prostriedkom politickej publicistiky. V Palestíne sa súčasne objavili tri denníky: AI-Asmá’, AI-Kuds a AI-Nafá’is AI-Asríja. 0 tri roky neskôr sa dlhý čas vydávaný list Filastín zmenil na noviny, vychádzajúce dvakrát do týždňa. Čoskoro potom sa objavili dva ďalšie listy: AI-Manhal a AI-Mu nódí. Koncom dvadsiatych rokov všetky s výnimkou listu Filastín zanikli.lch politická línia bola nacionalistická s požiadavkami: nezávislosť a autonómia pre Palestínu.

V priebehu mandátu sa objavili i ďalšie listy. Najdôležitejším bol Jerusalem Review, ktorý bol roku 1932 založený ako orgán sku­piny arabských intelektuálov, presadzujúcich okamžitú arab­skú jednotu ako prostriedok k zadržaniu sionistickej hrozby v Palestíne. Mandátne úrady list potláčali a roku 1936 v priebehu povstania bol zakázaný. Časopis Palestínskej komu­nistickej strany Al-Munobbih vznikol koncom dvadsia­tych rokov a o dva roky ho nahradil mesačník Ilal Amám. Ten propagoval palestínsky štát, v ktorom by Židia hrali úlohu, zodpovedajúcu ich početnému zastúpeniu v krajine. Najdôležitejšie komunistické noviny Al-lttihád boli založené v roku 1934.

Jednotlivé listy sa spájali s rôznymi politickými trendami o hnutiami mandátneho obdobia a hrali dôležitú úlohu v politickom vývoji krajiny.  V roku 1946 bol denný náklad novín Filastín 9 000 výtlačkov, čo v krajine s 1,2 miliónmi obyvateľov zodpovedá proporcionálne nákladu listu ako je dnešný britský Guardian.

Dokonca ani v čase, keď plán OSN na rozdelenie Palestíny z roku 1947 navrhoval vytvoriť „židovský štát, nebola v krajine židovská a tým menej sionistická väčšina. Podľa údajov význačného židovského vedca dr. Juddy Magnesa žilo vtedy v Palestíne asi 600 000 Židov v porovnaní s 1,2 miliónmi Arabov. I keď Židia vtedy vlastnili len 6 % palestínskej pôdy, plán na rozdelenie krajiny prisúdil sionistickému štátu viac než polovicu zeme, a to tú najúrodnejšiu.

Sionistov však ani to neuspokojilo.Prostredníctvom série masakier, najmä v Dejr Jásíne (kde podľa svedectva delegáta Medzi­národného Červeného kríža Jacquesa de Reynier zavraždili teroris­ti z organizácie Irgun vedenej Menachemom Beginom asi 300 civilistov, väčšinou žien, detí a starcov), vykynožovali obyvateľstvo mnohých palestínskych miest a dedín. Ku koncu vojny z roku 1948 sionisti obsadili približne tri štvrtiny celej Palestíny a pomocou teroru a násilia odtiaľ vyhnali takmer všetkých obyvateľov.

V oblasti obsadenej sionistami, ktorá sa v roku 1948 stala Izrae­lom, bolo 475 dedín a miest. Dnes ich zostalo iba 90. Zostá­vajúcich 385 sionistickí usadlíci zrovnali so zemou, ako o tom informuje v roku 1973 zpráva Izraelskej ligy pre ľudské a občianske práva.

11. decembra 1948 prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciu č. 194, potvrdzujúcu Palestínčanom vyhnaným Izraelčanmi právo na návrat do svojich domovov alebo odškodnenie pre tých, ktorí sa vrátiť nechcú. Každý rok prijíma Valné zhromaždenie podobné rezolúcie, ktoré Izrael jednoducho odmieta plniť.

Naviac Izrael rozpútal sériu agresívnych vojen: v októbri 1956, v júni 1967 a v marci 1978 podnikol mohutný vpád do južného Libanonu s cieľom rozšíriť územie pod svojou kontrolou. Októbrová vojna v roku 1973 bola pokusom arabských krajín získať späť územia, obsadené Izraelom za historickými hranicami Palestíny. 

Keď si palestínsky ľud uvedomil, že výzvy k rozumu a rezolúcie OSN mu nevrátili stratené práva, zahájil 1.januára 1965 ozbro­jený odpor. Od tej doby sa hnutie odporu v rámci Organizácie pre oslobenie Palestíny rozšírilo a rozrástlo. Vyjadrujúc vôľu a nádeje palestínskych más získala OOP široké medzinárodné uznanie a viac ako 100 štátov sveta ju považuje za jediného predstaviteľa palestínskeho ľudu, Rezolúcia Valného zhromaždenia č. 3236 potvrdzuje právo palestínskeho ľudu na sebaurčenie a vytvorenie vlastného nezávislého štátu.

Vo svojej vlasti boli Palestínčania pracovití a ani v exile im nechýba energia. Podľa údajov z roku 1966 ukončí ročne vysokoškolské štúdium približne 4 000 Palestínčanov v porovnaní s 3 132 izrael­skými študentmi. Tempo prírastku palestínskych absolventov sa odvtedy zvýšilo a považuje sa za vyššie než u izraelských študentov.  Podiel vysokokvalifikovanej pracovnej sily a študentov na počte Palestínčanov je v súčasnosti vyšší než v ktorejkoľvek arab­skej krajine vrátane Egypta a Libanonu. Polovica vysokoškolsky vzdelaných Palestínčanov pracuje ako učitelia.Najrozšírenejšími vysokoškolskými profesiami sú pedagogika, technika, riadenie a medicína.

Pre dnešných Palestínčanov je vzdelanie prostriedkom k zachovaniu národa. Pre spoločnosť v exile poskytuje všeobecné vzdelanie väčšiu možnosť osvojiť si povolanie, ktoré je možné vykonávať kdekoľvek a umožňuje Palestínčanom získať dobre platené zamestnanie pre seba i pre svoje rodiny v táboroch. Mnoho mladých Palestínčanov pevne verí, že ich vzdelanie je neoddeliteľnou súčasťou palestínskej revolúcie.Vzdelanie rozširuje možnosti oslobodenia a zmenšuje technologickú priepasť medzi arabským palestínskym spoločenstvom a usadlíkmi, ktorí okupovali krajinu a zriadili štát Izrael.

Napriek tomu, že je palestínsky ľud obeťou politiky masakier, vyhnanstva a rasovej diskriminácie, pozerá sa do budúcnosti v pozitívnom duchu uzmierenia. Súčasne s uplatňovaním práva vzdorovať cudzej okupácii, ktoré patrí k medzinárodnému právu, OOP navrhuje riešenie, ktoré je tiež v súlade s medzi­národným právom a je antitézou sionistického rasizmu: zriadenie demokratického palestínskeho štátu, v ktorom by všetci občania  – židia, kresťania a moslimovia mohli žiť na základe rovnosti a bez diskriminácie.

Po podpise Dohody z Osla v roku 1993 vedenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) – jediná a legálna reprezentantka palestínskeho ľudu – sa vrátilo do Západného brehu a pásma Gazy, tam vytvorilo dočasnú národnú autoritu... Dnes sa usiluje o budovanie nezávislého a životaschopného Palestínskeho štátu na územiach, ktoré okupoval Izrael 4. júna 1967.

Palestínsky ľud dúfa, že to sa aj tak stane v čo najbližšej dobe... 

A že izraelská armáda sa stiahne zo všetkých okupovaných území a zruší židovské osady... A Izrael umožní návrat